Prapodivné historky

UPOZORNENIE: Toto je paralelný vesmír, kde sa odohrávajú starostlivo vybrané udalosti, miesta a osobnosti. Aby ste nasledujúce písanie mohli dostatočne oceniť, musíte sa na ne pozerať s dostatočným nadhľadom. Takže, teraz vás poprosím, aby ste ustúpili trochu dozadu. Ešte... ešte... ešte kúsok...no, nebojte sa, urobte ešte jeden, dva míľové krôčky, nebojte sa, nič vám to neurobí. Potrebujete mať skutočne veľký nadhľad! Taaaak... Dobre. Teraz vás poprosím, aby ste aktivitu svojich sivých buniek spomalili na voľnobeh, príliš vysoké otáčky tomu škodia, ale úplne vypnúť sa neodporúča. A ak sa vám nebude páčiť cesta týmto vesmírom, skúste iný. Príbehov a vesmírov je tu viac než dosť. Prajem vám šťastnú cestu a zas niekedy nabudúce.



1. kapitola NÁLEZ NOČNÝCH STRÁŽNIKOV

Strážnik Kapusnička sa ťažkým krokom vybral okolo hradieb. On a jeho parťák, strážnik Špekoň, robili nočných strážnikov pri východnej mestskej bráne Historického mesta, ktoré ešte nebolo historickým. Ich pracovnou náplňou bolo o desiatej večer zatvoriť bránu a dávať pozor, aby sa nikto nepokúsil v noci potajomky vojsť do mesta a v prípade neočakávaného útoku cudzieho vojska, či nejakej škaredej choroby vyhlásiť poplach. To znamenalo pravidelne robiť nepravidelné obchôdzky okolo brány a hradieb.
Okolo pol piatej ráno robievali poslednú obchôdzku. Za hodinu a pol im končila šichta a dovtedy museli skontrolovať okolie hradieb z oboch strán, na šiestu otvoriť bránu, spoločnými silami urobiť zápis o predošlej šichte a upratať po sebe strážnicu. Na tom ich veliteľ bezpodmienečne trval.
Kapusnička navyknutým krokom skontroloval najprv vnútornú časť hradieb a potom sa pustil skontrolovať aj tú vonkajšiu časť. Jeho parťák robil to isté, len opačným smerom od brány. Vždy to takto robievali, Kapusnička mal na starosť hradby vpravo a Špekoň hradby vľavo. Občas si ich vymenili, aby mali nejaké to spestrenie, avšak v drvivej väčšine zostávali verní svojím stranám.
Strážnik Kapusnička sa už tešil na fajront. Ako tak kráčal, v duchu si preberal, čo bude robiť keď opustí strážnicu; pôjde domov, niečo zje, dá si kávu a potom bude musieť urobiť menší nákup proviantu na Staré trhovisko. Včera tam videl tetku Klapáčovú, určite má ďalšie čerstvé vajíčka. Tetka Klapáčová mala vždy čerstvé vajíčka, nie ako tí ostatní podvodníci, ktorí mali také staré vajíčka, že sa nich už kurence liahli. Čo by si dnes mohol urobiť na obed? Zapekané zemiaky? Tie mal predvčerom. Alebo halušky s kapustou? Tie dlho trvajú - než oškrábe zemiaky, než ich nastrúha, a z kapusty mu v poslednom čase býva ťažko na žalúdok.
Strážnik Kapusnička bol vdovec. Žena mu umrela už dávno, ostali mu po nej tri deti, o ktoré sa postaral a ktoré už sa zariadili po svojom. Naučil sa variť, prať, obriadiť dom; než najstaršia dcéra podrástla natoľko, aby zvládla ženské roboty, musel sa starať on. Trochu ho mrzelo, že zostal sám, kedysi na hľadanie ženy nemal čas a dnes už by ani nevedel ako na to.
Strážnik Kapusnička nerobil vždy strážnika. Predtým bol kováčom. Kovadlina mu však spadla na ruku, zlomenina mu zle zrástla, ťažké kladivo dlho neudržal, a tak ako kováč skončil. Bolo to zlé obdobie, rovnako zlé, ako keď mu umrela žena. Ale vtedy sa mal aspoň čím zamestnať a nemyslieť na ten kríž, čo ho postretol. Toho pol roka, keď len chodil, hľadal prácu a zúfal, kde zoženie nejaký ten peniaz na jedlo a bývanie, bolo to najhoršie, čo sa mu v živote stalo.
Aký bol len šťastný, keď toto miesto získal! Každý deň zaň ďakoval nebesiam. Ťahá síce samé nočné, ale už si zvykol. Práca je ľahká, mzda je o čosi lepšia, než má zvyšok mesta a s kolegom Špekoňom sú kamaráti.
Takto strážnik Kapusnička nechal myšlienky voľne plynúť, jednu za druhou, nadväzovali na seba, pekne po porade, v pravidelnom rytme jeho krokov. Neboli to zvlášť hlboké myšlienky, boli jednoduché, poctivé a priame, ako majiteľ sám. Strážnikovi Kapusničkovi vyhovovali, vyhovoval mu takýto život - pokojné plynutie od jednej noci k druhej, od jednej šichty k ďalšej, bez nejakého veľkého vzrušenia. Niekto by to nazval nudou, ale pre strážnika Kapusničku to bol život presne podľa jeho gusta.

To sa však čoskoro malo zmeniť. Jeho život sa práve teraz mal obrátiť hore nohami. Jeho život už zase nebude taký ako býval. Aspoň najbližšie dva týždne. A ešte ďalší mesiac bude on a to, čo našiel často spomínaným predmetom debát medzi chlapmi na strážnici.

Strážnik Kapusnička bol už v polovici svojej obvyklej trasy okolo vonkajších hradieb, práve musel prejsť okolo hustého kríčia, keď si tam všimol vytŕčať čosi bieleho. Obozretne k tomu podišiel a mečom odhrnul trávu okolo toho.
Strážnik bol tvrdý chlap, ale keď spoznal čo to je, od ľaku aj prestal dýchať.
Bola to ľudská ruka.
Strážnik Kapusnička nestratil duchaprítomnosť a sčasti odhrabal a sčasti vytiahol zvyšok tela. Mŕtvy bol muž a tvár mal rovnako bielu ako ruku. Ako stena.
Tuná strážnikovi došli nápady, čo má robiť ďalej. Jeho priamočiara myseľ na také dačo jednoducho nestačila. Snáď po prvý raz v živote strážnik Kapusnička ľutoval, že nemá myseľ tvorivého génia s neobmedzenou schopnosťou brilantných improvizácií. Alebo, že sa aspoň nenarodil s s obrázkovým manuálom na takéto situácie.

Ale už vie čo urobí. Zavolá kolegu Špekoňa. Ten tiež nebol ktohovieaký mysliteľ, to vedel dokonca aj on, strážnik Kapusnička, keď po ňom opravoval hrúbky v hlásení, avšak Kapusnička nebol v situácii, kedy by si mohol vyberať. Navyše, rád sa riadil heslom "viac hláv na viacej príde". So strážnikom Špekoňom to nefungovalo nikdy, avšak za pokus to stálo.

Jeho kolega pri pohľade na mŕtvolu chytil rovnakú farbu, ako inkriminované telo na zemi.
"To si ho zabil ty?" Špekoňova otázka vychádzala z tézy, že prvý hlavný podozrivý je ohlasovateľ vraždy.
"Nie," zatĺkal strážnik Kapusnička. To podozriví obvykle robievajú.
Strážnik Špekoň sa pokúsil o komplexnejší náhľad na celú situáciu, s výnimkou mŕtveho, na toho sa dívať nechcel.
Nie, že by si naozaj myslel, že jeho kolega je páchateľ, ale bolo by to pre nich jednoduchšie. Za hodinu im končí smena a on chcel ísť presne za hodinu domov. Ani o chlp neskôr. Presne za hodinu!
"Fakt si ho nezabil?" vidina núteného nadčasu bez príplatkov ho donútila položiť otázku ešte raz.
"Veď ti vravím, že nie!" Kapusnička začínal byť podráždený z kolegových otázok.
Strážnik Špekoň v duchu zastonal - koniec šichty je v nedohľadne! Namiesto fantastických raňajok od manželky ho čaká výsluch u veliteľa a domov sa dostane až na obed. A ktovie či vôbec... Len aby napokon neskončili v árešte!
"Pozri, viem, že si to neurobil. Bolo by však lepšie, keby si to urobil. Vieš ty, čo nás čaká? Vieš si to vôbec predstaviť? Pýtanie sa. Kopu vypytovania sa. Najprv sa nás bude vypytovať náš starý, a keďže je to taký sopliak mladý, čo mŕtveho ešte nevidel, zavolá svojho starého a ten, ten naposledy videl mŕtveho kdesi v bitke pri Moháči, kde bol páchateľ jasný ako facka a mŕtvych požehnane, takže na nejakom tom ďalšom mŕtvom hore - dole figu záležalo. Budú sa nás vypytovať jako najatí, lebo toto je kamarát-moj-drahý-zlatý vražda jako z románu. Tí dvaja chumaji si s tým neporadia, to mi ver. A vieš jako to nakoniec dopadne? Zavolajú sem tých z Čierneho pluku, a tí sa veru s ničím nepárajú. Tí, jak to nebudú mať na koho hodiť, hodia mŕtveho na krk nám a vieš kde skončíme? V base kamarát-moj-drahý-zlatý. V árešte, tak veru! VO - VÄ - ZE - NÍ. To chceš? Fakt to chceš?!!" strážnik Špekoň uťal svoj rozpálený prejav, len aby sa nadýchol a znovu pokračoval: "Veď sa len naňho pozri, vyzerá na strašného zemepána. Tie šaty, to bude iste nejaký gróf. A tie ruky...! Stavím sa, o čo chceš, že tie fajnové ručičky v živote motyku nevideli..."
"A ty si videl?" skočil mu do monológu Kapusnička.
"Čože???" stratil niť Špekoň.
"Pýtam sa, či si už niekedy kopal s motykou?"
"A čo som ja nejaký sprostý sedliak? JA SOM, PROSÍM PEKNE, Z MESTA," dodal tónom, objasňujúcim, že on, strážnik Špekoň, ako rodený mešťan, stojí na vyššej spoločenskej úrovni (je čosi viac) než nejaký báčik hen, kdesi z Chochoľova.
"Aha..." prikývol chápavo Kapusnička, muž, čo sa dlhé roky oháňal kováčskymi kladivami.
"Tak, tak veru... Povedz, že si to urobil, ja skočím domov pre koberec, zakopeme ho hentam kdesi, viacej do toho húštia, až ho neni vidno, a tým to pre nás hasne. Mňa čaká," a tuná strážnik Špekň prehodil do módu 'topiaci sa každej slamky chytá', "doma žena s raňajkami! Veď to pochop, už konečne... Vajíčka na slanine; taká krásna slaninka, oravská, sám som ju vyberal! A vajíčka...? Vajíčka sú domáce, čerstvé... Od tetky Klapáčovej! Sníva sa mi o nich už od polnoci... A ty si nájdeš mŕtvolu... Že sa nehanbíš?!"
Strážnik Kapusnička sa hanbil, toto sa mu ešte nestalo. Ale najprv ho napadlo, že tie vajíčka na slaninke by si mohol urobiť tiež. Doslova videl tú vôňu smažiacej sa cibuľky, a až bude tak správne sklovitá, hodí na ne tri poctivé hrubé pláty pekne prerastenej slaninky, počká až chytia tú zlatistú farbu, pridá vajíčka... Oj, to bude dobrota!
Lenže to by sa musel najprv priznať, že toho chlapa zabil on. Nikto by sa to nedozvedel; Špekoň by si dal pozor na jazyk, pretože inak by v tom lietal tiež, minimálne za krytie vraždy. A on, strážnik Kapusnička, by mal celý život biľag vraha. Zhrýzalo by ho to, už sa poznal. A skutočný vrah by si veselo behal po svete.
Nie, rozhodol sa strážnik Kapusnička, toto si on na rováš nezoberie!

Strážnik Špekoň naňho dychtivo hľadel ako sa rozhodne. A keď videl, že sa rozhodol zle, preňho to bolo zle, ani nechcite vedieť čo všetko mu prebehlo hlavou. Zahŕňalo to veľa krvi, nejakého toho jačania a kopu, veľkú kopu Špekoňových nadávok.

"Čo s ním teda urobíme?" spýtal sa Kapusničku rezignovane.
"Som myslel, že by sme ho mohli odviezť k Pribiklincovi."
Majster Pribiklinec obstarával odvoz, márnicu a hrobára v jednom.
"Ten má dneska zavreté," upozornil ho strážnik Špekoň.
"Tak k felčiarovi."
"Si sa zbláznil...?! Ešte nás udá Čiernym!"
"Ja som myslel toho nového. Toho, čo chodí po svete, sem a tam. Vraj je dobrý. Ten už hádam bude vedieť čo s ním. Ani neni ešte veľmi tuhý, pozri..." Kapusnička ohol mŕtvemu rukou.
"Dobre, dobre... Podrobnosti môžeš vynechať, to vedieť nepotrebujem. Teraz zavrieme bránu... Ba nie! Teraz otvoríme bránu, urobíme zápis o šichte, tohto tu tam spomínať, samozrejme nebudeme, upraceme strážnicu a... A čo potom?"

Komentáře

  • Mirek H.Mirek H. Komentářů: 373
    upraveno 20. květen 2016
    Přečteno. :) To na co mi padne v češtině oko, jako na krkolomné, ve slovenštině nevidím (tedy tímto směrem nemohu postřehy úplně napsat).

    Každopádně se to četlo dobře a jako celek by to po dokončení mohla být příjemná oddechovka. Záleží jak ukočíruješ děj a co si na čtenáře všechno připravíš.

    Fajn obrat, který mi vyloudil úsměv na tváři byl např. pravidelne robiť nepravidelné obchôdzky

    A naopak tady mi to zaškobrtlo:
    tvár mal rovnako bielu ako ruku. Ako stena. - tady mi příjde nadbytečné - Ako stena…

    Ten tiež nebol ktohovieaký mysliteľ, to vedel dokonca aj on, strážnik Kapusnička, keď po ňom opravoval hrúbky v hlásení, avšak Kapusnička nebol v situácii, kedy by si mohol vyberať. - příjde mi nadbytečné uvádět, že to věděl i on strážník… je to z jeho pohledu tak bych to neopakoval a viděl spíš nějak takto: Ten tiež nebol ktohovieaký mysliteľ, to vedel dokonca aj on, avšak nebol v situácii, kedy by si mohol vyberať...

    So strážnikom Špekoňom to nefungovalo nikdy, avšak za pokus to stálo. - tady bych nahradil nikdy za skoro nikdy, nebo že to fungovalo pouze občas…(aby to vůbec za ten pokus stálo:-) )

    A keď videl, že sa rozhodol zle, preňho to bolo zle, ani nechcite vedieť čo všetko mu prebehlo hlavou - asi bych upravil, aby se neopakovalo 2x zle.

    Držím palce, ať jde psaní od ruky. ;)
  • mistralmistral Komentářů: 13
    Mirek H., ďakujem za komentár:-) Len mám takú malú otázočku, ako môžem ten text upraviť? Nech to tu hľadám, ako hľadám, nemôžem nájsť ikonku úprav, alebo niečo podobné.
  • Mirek H.Mirek H. Komentářů: 373
    V hlavičce konkrétního příspěvku (šedém proužku) úplně vpravo v rohu je něco co připomíná ozubené kolečko, když na to klikněš, objeví se nabídka upravit. :-)
  • mistralmistral Komentářů: 13
    :/ Bohužiaľ, nie je to tam. Jediné, čo mi ide upraviť, sú komentáre.
  • Mirek H.Mirek H. Komentářů: 373
    upraveno 20. květen 2016
    Aha, tak teď na to koukám, v šedém proužku je to u komentářů pod hlavním příspěvkem. U prvního příspěvku to je vedle nadpisu (taky v rohu, ale v bílé ploše - měla by tam být vedle sebe hvězdička a pak to ozubené kolo).

    Ale jinak ber mé postřehy jen jako jeden názor z mnoha možných ;) se kterým můžeš i nemusíš souhlasit. :)
  • mistralmistral Komentářů: 13
    No nič, nie je to tam. Ale i tak, ďakujem za ochotu:-)
  • Mirek H.Mirek H. Komentářů: 373
    aha, já to jako moderátor vidím, tak jsem, předpokládál, že jako zakladatel této diskuse to tam vidíš taky.
  • ZdenekJasekZdenekJasek Komentářů: 80
    Zatím si z toho neumím udělat celkový obrázek. Uvidíme později

    Ale přiznám se, že mě moc nebavila pasáž, kdy strážník přemýšlí nad tím, co si udělá ke snídani a co k obědu. Přijde mi to takové zbytečné natahování. Chápu, že to má čtenáři přiblížit strážníkovu jednoduchost a klidnost, ale...
    A taky jsem chvilku přemýšlel, jak kováři může spadnout kovadlina na ruku. Kovadlina přece stojí na zemi. Možná při sundávání z nějakého povozu. Moc mi to tam nesedí.

    Ale jsou tam dobré vtípky :)
    taky mě zaujaly pravidelně nepravidelné obchůzky.
    nebo: "Ne," zatloukal Kapusnička, jak podezřelí obvykle dělávají
  • mistralmistral Komentářů: 13
    upraveno 23. květen 2016
    Menšie kovadliny sa upevňovali na kláty (česky špalky). Nič nevydrží večne, ani dubové drevo nie, takže občas bolo treba dať kovadlinu na nový klát. Predstavujem si to tak, že pomocník práve prenášal kovadlinu, tá sa mu vyšmykla a spadla práve na Kapusničkovu ruku, voľne položenú na novom kláte, keď čakal, kým ju pomocník prenesie :D Ale máš pravdu, dám tam iné železo, než aby som vymýšľala nejaké pracovné úrazy. K tomu jeho premýšľaniu - tým som chcela ukázať nielen strážnikovu jednoduchosť, ale i to, že ku koncu nočnej dvanástky človek už rozmýšľa najmä nad takýmito vecami. Samotné dielo je skôr absurdná paródia, len dúfam, že mi to vyjde. Vďaka za komentár:-)
  • mistralmistral Komentářů: 13
    2. kapitola U RÁNHOJIČA

    Bolo ráno; ulice mesta sa po vyrušení robotníckou triedou opäť ponorili do ospalého ticha. O niečo neskôr sa do práce vyberie pracujúca inteligencia, a s ňou sa mesto definitívne prebudí do nového dňa. Tých pár oneskorencov, čo rýchlo kráčali ulicami, sa príliš ponáhľali na šichtu, než aby si všímali dvoch mužov v uniformách mestskej stráže, tlačiacich káru naloženú riečnym štrkom.
    Kapusnička so Špekoňom nešli ďaleko. Nemuseli sa namáhavo plahočiť na opačný koniec mesta, ako hrdinovia v iných príbehoch. Vedľajšia brána, ktorú strážili patrila k jeho menej dôležitým častiam mesta, kam patrila aj robotnícka štvrť, kde sa obvykle ubytovali felčiari, potulní trubadúri, učenci v exile, proletári všetkých krajín, hľadajúci s kým by sa spojili a rôzne iné podvratné živly.

    Dom, ktorý hľadali bol v lepšej časti robotníckej štvrte. Na plechovej ceduli v vedľa dverí stálo neumelo namaľovanými písmenami - RÁNHOJIČ PARACELSUS.
    Strážnik Kapusnička opatrne zaklopal.
    Čakali chvíľu, dve... A nič.
    Strážnik Špekoň s miznúcou vidinou gurmánskej oslavy domácich vajíčok na slaninke, stratil posledné zvyšky trpezlivosti a rázne zabúchal.
    "Gut, gut... Idem!!!" zaštekal mužský hlas zvnútra.
    Dvere sa s mocným trhnutím otvorili. Ránhojič Paracelsus, lebo nepochybne to bol on, bol nižší, pokročilý štyridsiatnik s vysokým čelom olemovaným aureolou nádherných, hustých kučier. Ako každý poctivý občan, ktorého vytiahnú z vlastnej postele, mal na sebe nočnú košeľu. Kedysi dávno to musel byť vychytený kúsok v trende nočného odievania, šitý pre šľachtica; dnes ráno to však bola obnosená a zašedlá nočná košeľa.
    Ránhojič si strážnikov premeral krátkym, zlostným pohľadom.
    "Čo vy chcete?!" už beztak úsečnú reč podtrhoval silný nemecký prízvuk.
    "Dobré ráno, pán doktor," začal strážnik Kapusnička ponížene. "Priviedli sme vám ... ehm... pacienta."
    "Kde vy ho máte?" povzdychol si muž nad svojím ťažkým údelom liečiteľa.
    Obaja strážnici odstúpili a poskytli tak ránhojičovi Paracelsovi ničím nerušený výhľad na erárnu káru naloženú riečnym štrkom.
    Felčiar si ich opäť zlostne premeral.
    "Vy robíte si zo mňa srandu?!"
    "No... viete, pán doktor... On je tam," ukázal Kapusnička prstom niekam do útrob vozíka.
    "Viete," pridal sa pošepky strážnik Špekoň, "ono by bolo lepšie, keby... keby..." krútil sa Špekoň ako privrznutý červík. "Ke - by - ho - ni - kto - ne - vi - del."
    Ránhojič Paracelsus však nemal pre ich tajnostkárstvo pochopenie. Ránhojič Paracelsus, ten veľký liečiteľ svojej doby, tá legenda medzi legendami, mal jednu veľkú necnosť, a to extrémne výbušnú povahu.
    "TAK POVIETE MI UŽ KONEČNE KDE VY HO MÁTE???"
    Obaja strážnici vyskočili k vozíku, zachytili vrecovinu a nadvihnutím odhrnuli slabú vrstvu štrku. Na svetlo božie sa ukázala mŕtvolne bledá tvár. Nič pre slabšie povahy.
    Veľkému ránhojičovi stačil jediný pohľad aby zistil, čo pacientovi je.
    "Ale veď on mŕtvy! Bei Gott, ja zavolám stráže!"
    "My sme stráže," upozornil ho Kapusnička. "Pán doktor, pozrite... mysleli sme... Teda ja som si myslel," opravil sa, keď si všimol Špekoňov výhražný pohľad, "že, keď ste taký odborník... viete, taká kapacita... taká legenda... Že by ste s tým ako... ako dokázali niečo urobiť."
    "A-ČO-ASI-TAK?" zhrúkol veľký Paracelsus.
    Potom si všimol, že okná v ostatných domoch sa nenápadne otvárajú. Susedia naokolo predstierali ranné vetranie. To, že spolu s čerstvým vzduchom vpustia aj čerstvé prísady na klebety o chýrnom felčiarovi, dodávalo rannému vzduchu až hriešne sladkú príchuť.
    "Zoberte ho dovnútra," rozhodol.
    Strážnici vytiahli telo, jeden ho chytil pod paže, druhý za nohy a niesli ho dnu. Dávali si pritom, za výdatnej pomoci ránhojiča Paracelsa, veľký pozor aby z tela bolo vidieť pre susedov čo najmenej.

    Ránhojičova ošetrovňa - to bola pravá, nefalšovaná dielňa alchymistu. Na policiach sa rozkladali banky, krivule, tégliky s kadejakými tajomnými masťami a prísadami, v kúte stála vyhasnutá pec a na veľkom dubovom stole sa vŕšili štósy pergamenov, kalamár, sada bŕk a knihy. Pri jednej stene stálo pojazdné lôžko so závesmi, Paracelsus im pokynul, aby telo položili naň.
    Na stolík vedľa lôžka poznášal tégliky, misky a zapálený kahan. Potom si natiahol niečo, čo vyzeralo ako zástera, zo skrine vzal koženú tašku, povyťahoval z nej rôzne nástroje zabalené v plátienkach a poukladal ich na tácku na stolíku.
    Strážnikovi Špekoňovi sa to ani trochu nepáčilo. Niektoré z tých nástrojov (napríklad ten s tým vrtákom), mu pripomínali jedinú dávnu návštevu v hradných žalároch, kam odviedol drobného zlodejíčka, čo sa chcel v noci potajme prešmyknúť do mesta. Nikto mu nechcel povedať, čo sa s ním stalo. Odvtedy sa modlil, aby už na žiadneho takého nenatrafil.
    "Prosím vás," ten hlas, ktorý priškrtene oslovil ránhojiča, musel patriť jemu; cítil ako sa mu pery hýbu. "Musíme to vidieť?"
    "Nie," odsekol Paracelsus a naďalej sa venoval sústredenému umývaniu rúk. Zmätené tváre oboch strážnikov boli dostatočným dôvodom, aby im ukázal dve stoličky v rohu, ktoré nezavadzali a zatiahol za sebou záves.
    Nastalo TICHO.
  • Mirek H.Mirek H. Komentářů: 373
    Budu zvědav až příběh bude celý, zatím totiž k němu mnoho říci nejde. Působí úsměvně (trochu odlehčená parodovaná fantasy) a čte se lehce.

    Zarazila mě však tato věta: Vedľajšia brána, ktorú strážili patrila k jeho menej dôležitým častiam mesta, kam patrila aj robotnícka štvrť…
    2x se ti opakuje - patrila (druhé bych nahradil třeba slovem - nacházela - nebo to jinak přeformuloval.
    A máš tam navíc slovo - jeho nebo města (podle tvaru v jakém větu napíšeš). Předpokládám, že by totiž věta měla znít: …patrila k menej dôležitým častiam mesta,… nebo: patrila k jeho menej dôležitým častiam (bez následného města) :)
Abys mohl komentovat, musíš být přihlášený nebo registrovaný.