Závislosť

nufko16nufko16 Komentářů: 11
upraveno 7. říjen 2014 v Dlouhodobé projekty
Prológ

 

Keď je človek zamilovaný, je to akoby nepatril sám sebe. Žije pre toho druhého. Všetko mu odpustí. Zradu, klamstvo, neveru. Ale len do určitého momentu. Každý má svoju trpezlivosť. Tá moja bola veľká. Bola som trpezlivá. A veľmi. No aj môj pohár pretiekol a kaluž vody bola všade naokolo.

 

Bolo to krásne obdobie. Zamilovanosť a pobláznenosť tínedžerky, ktorá sa zaľúbila do človeka, ktorý pre ňu znamenal veľa. Obdobie, ktoré prežila, v ktorom žila, a ktoré teraz žije s ňou. A bude tu donekonečna.

Bol pre mňa všetkým, mojím životom, mojím srdcom i žiaľom. Žila som len pre neho, pre nikoho iného. Ani pre priateľov, ani pre rodinu.

Nie každý prežije lásku tak intenzívnu, až to bolí, lásku, ktorá je slepá, lásku, ktorá pomaly tichúčko zabíja, ktorá postupne ničí dušu i telo, vyvádza z rozumu, až začne byť bytostne nebezpečná. A presne taká bola láska medzi mnou a Peťom. Bola to láska dvoch nevyrovnaných osobností, na jednej strane láska mladučkej tínedžerky a na strane druhej dospelého muža, hlboko poznačeného svojou minulosťou.

Raz som počula vetu, ktorá sa mi veľmi páči a neskôr som pochopila, že v tomto mojom období pre mňa znamenala veľa. Nikdy som nepremýšľala nad tým ako zomriem, no zomrieť pre niekoho koho milujete mi pripadá ako dobrý spôsob odchodu. A presne tak som to vnímala. Bola by som ochotná pre neho aj zomrieť. Pre našu lásku.

Chvíle, ktoré sme prežili boli krásne. No všetko dobré postupne pominie. A inak to nebolo ani u nás. Prišli ťažké chvíle a v konečnom dôsledku veľmi, veľmi smutné a bolestivé. A všetko sa zmenilo.

 

Pamätám si to, akoby to bolo včera. Všetok smiech, láska, bolesť. Tie pocity, na ktoré sa nedá zabudnúť, hmotné i nehmotné veci, ktoré sprevádzali náš vzťah od začiatku, až do úplného konca.

„Prečo toto robíš? Prečo sa takto správaš?“

„Ako sa správam a čo robím?“

„Dal som nám šancu a ty si to vôbec nevážiš.“ Zamyslela som sa nad tým, čo mi povedal a potichu premýšľala nad jeho slovami, nad tým, čo robím zle. No nevedela som prísť na nič. Je pravda, že začiatok nášho vzťahu nebol ľahký, ale prekonali sme to. A teraz sa ocitáme znovu akoby na začiatku toho všetkého.

„Vieš, že mi na tebe záleží, ale toto už proste nezvládam.“ „O čom to hovoríš? Čo som zase urobila?“

 „Tváriš sa, akoby som tu ani nebol. Flirtuješ s chalanmi a mňa si vôbec nevšímaš.“

„Matúš je môj kamarát. Veľmi dobrý kamarát. Poznám ho už dlho, dlhšie ako teba, aj keď začiatok nášho priateľstva nebol zrovna najlepší, ale teraz si rozumieme. Je pre mňa ako brat. Nič viac. Nič s ním nemám. A ani nechcem. Chcem teba, tak už to pochop.“ Peter sedel vo svojom kvádri na stoličke pri východe z novo zrekonštruovanej budovy pravdepodobne z čias socializmu, a ja stála pri ňom, necítiac si nohy od vysokých topánok, ktoré boli neodlúčiteľnou súčasťou mojich čiernych spoločenských šiat.

 „Vieš čo, asi by som mal ísť domov a teba zoberiem k tebe domov. Nechcem, aby si dnes bola so mnou. Nechcem, aby si dnes spala u mňa. Je toho na mňa veľa.“

Zosmutnela som. Naozaj som ho mala rada, dokonca viac, ako len rada. Začínala som ho ľúbiť.

Nebolo ľahké zamilovať sa. Aspoň pre mňa nie. Vždy som na to potrebovala čas. No doňho som sa zamilovala skôr. Neviem prečo, neviem čím si ma získal, ale bolo to tak. Cítila som sa s ním dobre a vedela som, že aj on so mnou, inak by nikdy nesúhlasil s našim vzťahom, a ak by aj súhlasil, určite by ho umelo nenaťahoval ako gumu v gatiach. Preto som bola prekvapená, že takto reagoval.

So smútkom v očiach, ešte stále stojaca pri ňom som prikývla, i keď som si vo svojom vnútri chybu nepriznávala.

„Dobre, máš pravdu. Urobila som chybu a uvedomujem si, že to nebolo voči tebe fér. Ale ja Matúša nechcem, chcem teba. A nechcem sa s tebou hádať.“  Chvíľu premýšľal nad tým, čo mi povie a tváril sa pri tom ako keby som mu zjedla večeru. Mala som na tvári smutný výraz a v ňom ešte niečo. Priznanie, hanbu, ani neviem. No vo svojom vnútri som cítila hnev. Cítila som, že mi neverí a to som si nemohla nevšímať. No prehltla som to a naďalej som hrala, že je to naozaj moja vina.

Bolo to prvýkrát, čo som sa mu poddala, prvýkrát, kedy som priznala chybu, aj keď to chyba nebola. Aspoň nie z mojej strany. Bolo to prvýkrát, čo som mu ustúpila, ale ani zďaleka nie posledný.

„Ja neviem ako to robíš, ale dobre. Nehnevám sa na teba, veď to sa ani nedá.“ Na chvíľu sa odmlčal. „Vieš, asi ťa ľúbim.“

Čože? Čo to povedal? Neverila som vlastným ušiam. Bola som neskutočne šťastná, keď z jeho úst vyšlo to slovo. No jediné, na čo som sa zmohla bolo:

„Iba asi?“ Usmial sa na mňa a objal ma. Možno mu aj slzy trochu vyhŕkli, no mne určite.

Obliekli sme sa, rozlúčili s priateľmi a išli sme do Topoľčian, kde Peter býval. Smiali sme sa, rozprávali o tom, ako nám na tom druhom záleží, o tom, že aj ja ľúbim jeho, krásne sme sa pomilovali a išli sme spať. Dobrú noc.

Komentáře

  • jerrymungojerrymungo Komentářů: 1,682
    Tak, přečetl jsem si tvůj prolog autobiografického díla právě před chvílí.

    Nejdřív musím podotknout, že jsem si vychutnal slovenský text, opravdu je to krásný jazyk. Mimochodem, kdysi dávno vycházely ty nejlepší knihy slovensky, takže jsem toho slovensky spoustu přečetl a vůbec mi to nedělá problémy.

    A teď k samotnému dílu. Zajímavé. Je to prolog, jak píšeš, takže se tu v podstatě ještě nic neděje. Takže jsem zvědav, co bude dál. Prozatím mi to ale připadá spíš jako jakýsi deníkový záznam, určený pro soukromí a ne pro veřejnost. Hned zpočátku mne zatahalo za uši dvakrát použité slovo tínedžerka. Je to natolik neobvyklé, že dvě použití v dvou blízkých větách docela ruší.

    A potom, je tu příliš mnoho přímé řeči, kterou neodděluješ nějakými popisnými větami. Sice dva lidé spolu mluví, ale čtenář si není jistý, kde jsou, co se děje okolo, je to ve dne, v noci? Nemáš tu nějaké uvedení do děje. Začínáš spíše jakousi filosofickou úvahou, docela dlouhou a můžeš tím čtenáře trochu odradit. 

    Trochu mi nesedí přirovnání, natahovat jako gumu v gatiach, asi to není to pravé k podobnému vyprávění.

    A končíš větou - Oblékli jsme se, rozloučili s přáteli a jeli do Topolčian. Tak, a čtenář dočte a řekne si. Nojo, ale kde to vlastně byli, co to bylo za přátele? Oblékli se, co to znamená? Že byli nazí, byli v domácím oblečení? Najednou se tu objeví věta o černých společenských šatech. Takže nějaká společenská událost? Ale jaká, co se tu děje? Mluví se tu o nějakém Matúšovi. Kdo to je, je tady? jaký má vztah, ke komu?

    Zkus nějaký popisný úvod, aby si čtenář mohl celou situaci představit. A víc používej věty typu- Za okny se pomalu setmělo. + Okolo nás prošel pán v modrém smokinku a spiklenecky na mne mrknul. Asi jsme mu připadali jako těsně před rozchodem. + Tříčlenný orchestr na pódiu decentně vyhrával.

    Já vím, všechno jen rozjíždíš, určitě se všechno vysvětlí. Ale počítej s tím, že hned začátkem musíš toho, kdo čte tvoje dílo, do toho děje vtáhnout.

    Tak, to jsem ti to pěkně strhal, snad jsem tě neodradil od dalšího psaní. Ale dílo opravdu zaujalo!

    Psaní je psí život, ale je to jediný život, který stojí za to žít.
    Flaubert
  • nufko16nufko16 Komentářů: 11
    Určite neodradil, moc moc ti ďakujem za názor, máš pravdu, je to také, že čitateľ nevie o čom, práve toto je môj problém, nedokážem sa odosobniť od toho príbehu a neviem ho predložiť tak, aby to pochopil aj človek, ktorý to neprežil. Tento prológ je vlastne taký výcuc z druhej kapitoly, kde je všetko opísané, ale pravda je, že hlavne ten prológ, keďže je to prológ, musí zaujať. Možno, že ho celý zmením. :DDD

    Presne som dnes premýšľala, keď som si robila test slovnej zásoby, práve z tejto stránky, že to musím písať viac ako tretia osoba, ako niekto, kto to v skutočnosti neprežil, a nevi si situácie spomínané v texte, predstaviť.

    No jednoznačne, ďakujem za postrehy, skúsim s tým niečo urobiť, ale predsa sa ťa opýtam, teraz to mením, vymýšľam, vymazávam, prepisujem. Je niečo, existuje nejaká stránka, fórum (ani neviem, čo pre
  • nufko16nufko16 Komentářů: 11
    Vzhľadom na to, že môj siahodlhý komentár vymazalo prerušenie internetu, tak opäť, len v skratke. Myslím, že som prišla na spôsob, ako vniesť do toho príbehu to, čo je potrebné. Takže ešte raz, prerobené, snáď som sa aspoň trochu trafila.

     

    Prológ

     

    (tu by mala byt prva veta, ale neviem na nu prist...mozno casom)

     

    Človek toho naozaj veľa vydrží. Viac, ako si sám dokáže priznať. No aj trpezlivosť pozná svoje hranice. Pohár sa naplní a praskne. Aj ja som bola trpezlivá. A veľmi. Môj pohár pretiekol a kaluž vody bola všade naokolo.

    V ten deň som si uvedomila, ako veľa som stratila.

     

    Bol pre mňa všetkým, mojím životom, mojím srdcom i žiaľom. Žila som len pre neho, pre nikoho iného. Ani pre priateľov, ani pre rodinu.

    Nie každý prežije lásku tak intenzívnu, až to bolí, lásku, ktorá je slepá, lásku, ktorá pomaly tichúčko zabíja, ktorá postupne ničí dušu i telo, vyvádza z rozumu, až začne byť bytostne nebezpečná. A presne taká bola láska medzi mnou a Peťom. Bola to láska dvoch nevyrovnaných osobností, na jednej strane láska mladučkej tínedžerky a na strane druhej dospelého muža, hlboko poznačeného svojou minulosťou.

    Raz som počula vetu, ktorá sa mi veľmi páči a neskôr som pochopila, že v tomto mojom období pre mňa znamenala veľa. Nikdy som nepremýšľala nad tým ako zomriem, no zomrieť pre niekoho koho milujete, mi pripadá ako dobrý spôsob odchodu. A presne tak som to vnímala. Bola by som ochotná pre neho aj zomrieť. Pre našu lásku.

    Chvíle, ktoré sme prežili boli krásne. No všetko dobré postupne pominie. A inak to nebolo ani u nás. Prišli ťažké chvíle a v konečnom dôsledku veľmi, veľmi smutné a bolestivé. A všetko sa zmenilo.

     

    Pamätám si to, akoby to bolo včera. Všetok smiech, láska, bolesť. Tie pocity, na ktoré sa nedá zabudnúť, hmotné i nehmotné veci, ktoré sprevádzali náš vzťah od začiatku, až do úplného konca.

    „Prečo toto robíš? Prečo sa takto správaš?“ Odrazu na mňa vyletel, akoby sme pred tým viedli siahodlhý rozhovor o mojich chybách.

    „Ako sa správam a čo robím?“

    „Dal som nám šancu a ty si to vôbec nevážiš.“ Zamyslela som sa nad tým, čo mi povedal a potichu premýšľala nad jeho slovami, nad tým, čo robím zle. Ale nevedela som prísť na nič. Je pravda, že začiatok nášho vzťahu nebol ľahký, ale prekonali sme to. A teraz sa ocitáme znovu akoby na začiatku toho všetkého.

     

    Vstupná hala kultúrneho domu bola spolky plná, no v tej chvíli som si uvedomovala len nás dvoch a neskutočnú zimu, ktorá sa drala cez škáry vchodových dverí.

    „Vieš, že mi na tebe záleží, ale toto už proste nezvládam.“

     „O čom to hovoríš? Čo som zase urobila?“ Zo zamyslenia ma vytrhol húf ľudí prechádzajúci okolo mňa. Fajčiari, pomyslela som si, mala som neskutočnú chuť sa k nim pridať, ale ďalej sa venovala hádke.

     „Tváriš sa, akoby som tu ani nebol. Flirtuješ s chalanmi a mňa si vôbec nevšímaš.“ Vždy bol priamočiary, teda vždy, keď sa mu to hodilo.

    „Matúš je môj kamarát. Veľmi dobrý kamarát. Poznám ho už dlho, dlhšie ako teba, ale to neznamená, že s ním nutne musím niečo mať. Je pre mňa ako brat. Nič viac. Nič s ním nemám. A ani nechcem. Chcem teba, tak už to pochop.“ Peter sedel vo svojom kvádri na stoličke pri východe z novo zrekonštruovanej budovy pravdepodobne z čias socializmu, a ja stála pri ňom, necítiac si nohy od vysokých topánok, ktoré boli neodlúčiteľnou súčasťou mojich čiernych spoločenských šiat.

    „Pozval si ma na ples a teraz mi tu vyčítaš kadejaké chujoviny.“ Rozčúlila som sa nad jeho myšlienkovými pochodmi a mysliac na Matúša, naozaj dobrého kamaráta, ktorý sa s Peťom poznal oveľa dlhšie ako so mnou, som dumala, ako z tejto hádky elegantne vykorčuľovať a ďalej sa zabávať ako všetci ostatní ľudia na plese. No po chvíli ma opäť vtiahol do deja.

     „Vieš čo, asi by som mal ísť domov a teba zoberiem k tebe domov. Nechcem, aby si dnes bola so mnou. Nechcem, aby si dnes spala u mňa. Je toho na mňa veľa.“

    Zosmutnela som. Naozaj som ho mala rada, dokonca viac, ako len rada. Začínala som ho ľúbiť.

     

    Nebolo ľahké zamilovať sa. Aspoň pre mňa nie. Vždy som na to potrebovala čas. No doňho som sa zamilovala skôr. Neviem prečo, neviem čím si ma získal, ale bolo to tak. Cítila som sa s ním dobre a vedela som, že aj on so mnou, inak by nikdy nesúhlasil s našim vzťahom, a ak by aj súhlasil, určite by ho umelo nenaťahoval. Preto som bola prekvapená, že takto reagoval.

    So smútkom v očiach, ešte stále stojaca pri ňom som prikývla, i keď som si vo svojom vnútri chybu nepriznávala.

    „Dobre, máš pravdu. Urobila som chybu a uvedomujem si, že to nebolo voči tebe fér. Ale ja Matúša nechcem, chcem teba. A nechcem sa s tebou hádať.“  Chvíľu premýšľal nad tým, čo mi povie a tváril sa pri tom ako keby som mu zjedla večeru. Mala som na tvári smutný výraz a v ňom ešte niečo. Priznanie, hanbu, ani neviem. No vo svojom vnútri som cítila hnev. Cítila som, že mi neverí a to som si nemohla nevšímať. No prehltla som to a naďalej som hrala, že je to naozaj moja vina.

    Bolo to prvýkrát, čo som sa poddala, prvýkrát, kedy som priznala chybu, aj keď to chyba nebola. Aspoň nie z mojej strany. Bolo to prvýkrát, čo som mu ustúpila, ale ani zďaleka nie posledný.

    Teraz už sediaci pod pódiom, kde to páchlo zatuchlinou a atmosférou divadelných postáv Lehotských divadelníkov mi potichu povedal:

    „Ja neviem ako to robíš, ale dobre. Nehnevám sa na teba, veď to sa ani nedá.“ Na chvíľu sa odmlčal.

    „Vieš, asi ťa ľúbim.“

    Zaplavilo ma teplo tak hrejivé a sladké ako chuť roztopenej čokolády na jazyku. Čože? Čo to povedal? Neverila som vlastným ušiam. Bola som neskutočne šťastná, keď z jeho úst vyšlo to slovo. No jediné, na čo som sa zmohla bolo:

    „Iba asi?“ Usmial sa na mňa a objal ma. Možno mu aj slzy trochu vyhŕkli, no mne určite. Nechcela som čakať už ani minútu, i keď som sa v spoločnosti našich, občas trochu šibnutých, kamošov cítila dobre, chcela som byť v jeho náruči, osamote, vychutnávať si každý jeho dotyk. Vzali sme si z prezliekarne kabáty, na ktoré v tej chvíli nikto nedohliadal, rozlúčili sa so – šibntými- ale jednoznačne, dobrými kamarátmi, ktorých sme nechali užívať si bezstarostnú, bláznivú atmosféru plesu a potichučky sa vyparili do Topoľčian, kde Peter býval.

    Jeho byt bol malý, nie veľmi útulný a smrdel po starine, steny, na ktorých, kde – tu, chýbala omietka pôsobili dojmom rozpadávajúcej sa budovy a starý, asi rok, nevysávaný koberec, kráse tiež nepridal. No boli sme tam, sami, spolu, a nič iné som ku šťastiu nepotrebovala. Ležali sme v posteli, cítila som vôňu jeho kože, každý jeden dotyk mnou prešiel ako elektrický prúd, jeho úsmev mi na tvári vyčaroval blažený pohľad a jeho slová mi chlácholili naštrbenú dušu. Cítila som ako mi pomaly hladí celé telo, od vlasov, cez tvár, na krku sa chvíľu zastavil a nežne ho pobozkal, potom mu ruka skĺzla na moje prsia. Chvíľu ich jemne hladkal, bozkal a pokračoval smerom k brušku. V tej chvíli sme na sebe nemali kúsok šatstva, nahí, prikrytí len jeden druhým sme sa krásne pomilovali a išli spať. Dobrú noc.

  • nufko16nufko16 Komentářů: 11
    Keďže prvá kapitola je naozaj dlhá, tak zatiaľ len časť....

     

    1.kapitola

     

    Vonku pofukoval príjemný vetrík a vo vzduchu bolo cítiť leto. Stromy, ktoré ešte pred nedávnom pišťali po listoch, boli zaplavené množstvom kvetov všakovakých farieb, tu ružová čerešňa – tam biele lupienky jablone. Príroda hrala farbami a žiara zapadajúceho slnka sa rozplývala po okolí, sem- tam nejaký lúč pristál aj v mojej izbe.

    Stála som pred zrkadlom, žehliac si svoje kučery a premýšľajúc, ako problém s mojimi vlasmi vyriešim v stane. Nezadržateľne sa totiž blížil dátum stanovačky, na ktorú som bola pozvaná i so svojím vtedajším priateľom Samom. Bol z dediny, v ktorej sme s rodičmi a mojou staršou sestrou dočasne bývali. Rodičia sa konečne rozhýbali a rozhodli sa vrátiť z Kolíňan do našej rodnej Nitry. Samozrejme, že mali vlastnú predstavu o tom, ako bude dom, v ktorom, dúfajme, už ostanú, vyzerať, a tak sme počas rozsiahlych stavebných prác na našom novom domčeku bývali tu, v Lehote.

    So Samom sme sa spoznali na sústredení. Už od malička som športovala, ako sedemročnú ma neuveriteľne zaujala gymnastika v televízore a vyhlásila som, „toto chcem robiť,“ ,a tak rodičia nemali na výber a prihlásili ma na ňu. Šport vo mne ostal aj po rokoch, keď som kvôli zraneniu nemohla pokračovať, a vzhľadom na moje rozsiahle skúsenosti ma tréner spoločenských tancov, s ktorým náš klubový tréner úzko spolupracoval, poprosil, aby som mu pomohla s tými pubertiakmi lenivými a robila im kondičnú trénerku. Musím priznať, celkom to pohladilo moje ego a cítila som sa potrebná ako nikdy pred tým.

    A so Samuelom sme sa spoznali práve tam. Bol odo mňa o rok mladší, rozumeli sme si, páčil sa mi. Pár mesiacov po sústredení sa konal volejbeach, každoročná akcia. Poznáte to, veľká ožran párty pod holým nebom. Mladí aj starí z celej dediny si boli rovnocenní. Všetci sa zabávali, popíjali, debatovali o nezmyselných a nepodstatných veciach, ktoré im v alkoholovom opojení pripadali dôležité a zaujímavé naivne si mysliac, že si ich na druhý deň budú pamätať a spoločne si vychutnávali bezstarostnú zábavu pod hviezdnym nebom letného, možno až príliš teplého večera. Stála som pri stane s niekoľkými ľuďmi a snažila sa vyhýbať mraku dymu stúpajúceho z pod kotla s gulášom.

    „Á, Rado, čo ty tu robíš?“ Zvolala som na známeho človeka.

    „Ná, šak, bývam.“ Odpovedal známym Lehotským nárečím, pri ktorom mi vždy nabehli zimomriavky.

    „Som ťa dlho nevidela. Ako sa máš?“ Na volejbeachi som stretla plno ľudí, ktorých som už dávno nevidela, medzi nimi aj spolužiaka Rada zo základnej školy, s ktorým sme si neboli nikdy veľmi blízki, no naše rozdielne povahy a názory nám v tej chvíli nevadili, vzhľadom na množstvo alkoholu v krvi sme debatovali ako starí známi,  zapálene sme preberali novú farbu jeho vlasov, ktoré boli originál blond, no z nejakého nevysvetliteľného dôvodu sa zmenili na čierne. Okrem nefalšovanej zábavy som našla  nové priateľstvá, spoznala veľa fajn ľudí a podelila sa o zážitky, ktoré som počas svojho, zatiaľ  krátkeho života prežila.

    Leto som si užívala plnými dúškami a celkom som zabudla, že sa pomaly, ale isto, blíži koniec letných prázdnin, čo v mojom poňatí znamenalo, začiatok niečo, kde musím chodiť päť dní v týždni a kde na mňa okrem deciek čaká hŕba práce, sem- tam, nejaká tá zábava. Všetci, ktorí tam chodili so mnou to volali škola a ako každé decko, aj ja som ju neznášala. Čakal ma štvrtý, no nie posledný ročník na strednej a ja som si každý deň vravela, prečo som len nešla na normálnu školu, štvorročnú, kde by som mala maturitu na dosah ruky. No musela som sa tam vrátiť, hlavne preto, že ma čakala prax v Japonsku. Teda, čakala! Nečakala, len som v to dúfala. Stále som nevedela,  či budem jedna z tých „šťastných“, ktoré sa tam dostanú. Pýtate sa na akú zvláštnu školu som to chodila? Bola to obyčajná stredná škola, hotelová, s rovnakými nudnými profákmi a šialenými deťmi ako každá iná.

    Ešte v ten večer ma Samuel nechal napospas nejakým ožranom páchnucim na míle ďaleko a vzal šichtu pri výčape, aby sa pôvodný výčapník mohol venovať, tuto, nejakej dievčine. Nemohla som mu odpustiť, že sa na mňa vykašľal a hrala som urazenú, to mi, mimochodom, ide celkom dobre, a vynútila som si pozvanie na,... Rande?!

    „Sa otvára dnes čajovňa. Poďme sa tam pozrieť. Teda ak chceš.“ Bol trochu nesvoj, nervozita mu však neprekážala byť samým sebou. Postupne sme tam začali chodievať pravidelne, spolu, alebo zvlášť, ako sa nám chcelo a ako sme mohli. V jeden večer, keď sme tam obaja trochu  popíjali, nejako sa to stalo. Vonku vial príjemný vetrík, na pocit trochu chladný, a tak mi Samuel ponúkol svoju bundu a odvoz domov. Na bicykli. Romantika ako vyšitá z telenovely. Pri odchode si nás odchytil mladý párik, Ela a Michal, boli trochu naštrnganí a mlelo im to jedna radosť, nebolo úniku. Postupne sa do nášho debatného krúžku pridávali ďalší ľudia, zaujatí témou, ktorá bola v tej chvíli asi tou najzaujímavejšou široko- ďaleko. Zrazu, len tak z nenazdajky, pocítila som cudzie ruky na svojich a zvláštne teplo, ktoré nevychádzalo len z tela neznámeho človeka, ale aj zo vzrušenia, ktoré ma v tej chvíli pohltilo, bolo príjemné. Bol to Samuel. Opojení alkoholom sa nám toto zovretie páčilo natoľko, že sme v ňom obaja bez slova zotrvali. Cítila som sa sebe stovky očí, ktoré na nás spýtavo zazerajú, no ústa mlčali. Keď sme sa konečne vymanili z vplyvu, na mol, opitých ľudí, nasadli sme na dvojkolesový dopravný prostriedok, a hajde, domov. Ani jeden z nás si nebol istý, čo presne sa v čajovni stalo a ani jeden z nás to v tej chvíli nechcel rozoberať.

    Ľahla som si do postele s príjemným pocitom, a na perách som stále cítila náš prvý bozk, ktorý sme si dali hneď, ako som zoskočila z bicykla. Prehrávala som si ten moment stále dookola, cítila som sa ako dvanásť ročná, kedy som dostala svoju úplne prvú pusu v živote, ten pocit motýlikov v bruchu sa mi nikdy nezunuje. Aj vďaka tomu to bolo zo začiatku  fajn, ale postupne som zisťovala, že ja som rozumovo niekde úplne inde ako on. No to som si začala uvedomovať až po stanovačke, na ktorú sme sa veľmi tešili. A práve tam som spoznala Petra. Teda, v rámci možností, keďže som vtedy chodila so Samom a iní chalani ma nezaujímali. Brala som ho ako niekoho, koho moji kamaráti poznajú, ako niekoho, kto sa chce tiež zabaviť. Mal krásneho psíka - sučku ovčiaka, ktorá ma vtedy nepochybne zaujala viac, ako jej pán. Ďalej som ho nevnímala,  mala som čo robiť sama so sebou, pobláznená hormónmi. Ako sme sa jeden druhému predstavili, vypustila som ho z hlavy. Ani neviem, či som ho tam vlastne mala. Možno len pár sekúnd. Mám talent na zabúdanie. Ako náhle sa mi niekto predstaví, v tom momente zabudnem jeho meno. Nech je to ktokoľvek. Takže som na neho vlastne zabudla. A nie len na jeho meno. Nevšímala som si ho, bola som ešte vtedy šťastne zadaná. Bola som šťastná so Samom. Aspoň chvíľu určite. No o pár týždňov neskôr som začala pociťovať túžbu. Niečo, čo som nikdy pred tým necítila. Túžbu spoznať niekoho. Niekoho staršieho, vyspelejšieho, niekoho, kto vie čo chce a nebojí sa vypýtať si to, vziať si to, dosiahnuť to. Niekoho,  s kým budem mať skôr na dosah svoj veľký sen o šťastnej rodine, kto mi dá to, po čom túžim, dve krásne deti, možno aj tri, ktovie, rodinný dom, o ktorom som snívala už ako malá, so siedmimi izbami a piatimi kúpeľňami, postupom času som samozrejme z nárokov poľavila, predsa len, doba je zlá. Zatúžila som po takom človeku, pretože už som mala po krk detských lások, ktoré končia vždy rovnako. Potrebovala som vo svojom živote zmysel. A bola som presvedčená, že mi ho dá niekto starší, niekto mimo mojej vekovej kategórie. Vedela som, že pre mňa nebude veľký problém nájsť niekoho nového, niekoho, o kom nič neviem, vždy som si rozumela hlavne s chalanmi a hlavne so staršími. Možno práve preto, že s tými mladšími som si proste nemala čo povedať. A s chalanmi asi preto, že baby sú falošné. Vtipné však? Veď aj ja som baba.

    Vtedy som otcove slová, že všetkým chlapom ide len o to jedno, samozrejme, tak ako všetky ostatné rodičovské rady, z hlavy vypúšťala. Vzrušovala ma predstava motýlikov v bruchu, prvého bozku, ktorý ani jeden nechce pokaziť, a všetkého, čo vzťah z novým človekom prináša.

    Dni sa mi vliekli ako slimák, škola ma nikdy nebavila, chcela som skúsiť prácu, a tak som popri škole začala pracovať na diskotéke v Nitre. Robila som v noci, takže domov, ešte stále do Lehoty, som chodila unavená a vyčerpaná.

    Občas, keď som mala cez víkend voľno, chodievala som sa zabaviť do čajovne. Ešte stále bolo vonku prijateľne, teplo, i keď najväčšia vlna tepla dávno pominula, predsa len, s nástupom školy prišla jedeň. Našimi najlepšími kamarátkami sa stali flisové deky, ktoré nás udržiavali v teple, zatiaľ, čo sme so zatajeným dychom, občas s výbuchmi smiechu alebo slzami v očiach, sledovali filmy - české, slovenské, ale aj zahraničné, ktoré sa každú nedeľu premietali pod holým, hviezdnatým nebom pred čajovňou. Sedávali sme na ratanových, alebo drevených stoličkách s čajom alebo drinkom v ruke a neriešili sme svet okolo seba. Proste sme vypli a poddávali sa kúzelnej teplej noci. Všimla som si neznámeho človeka, muža, nie veľmi vysokého, s tmavými vlasmi a hlbokým pohľadom, sediaceho obďaleč, sledujúc filmy ako všetci ostatní. Neskôr som zistila, že je to Peter z nedávnej stanovačky, a tak som sa s ním jeden večer pustila do reči. Sedel pri stole pri dverách, odkiaľ bol najlepší výhľad na plátno a vedľa neho ležal jeho krásny pes. Na dospelého chlapa mal veľmi útlu postavu, ktorá pôsobila skôr zraniteľne ako mužne a jeho výška to len podčiarkovala. Nebol to žiadny krásavec, ale nikdy som nehľadala bezduchého manekýna, ktorý má IQ na bode mrazu a nevie vypustiť ani jednu súvislú vetu. No i napriek tomu pôsobil veľmi kľudne a priateľsky a vyžarovala z neho neskutočná sila a sebavedomie. V ten večer sme spolu prehodili len zopár slov, ale postupom času sme si k sebe našli cestu a stali sa z nás kamaráti. Každú nedeľu sme sedávali vedľa seba, rozprávali a smiali sa. Sem- tam sme sa stretli aj na diskotéke, kde som robila, chodieval tam s kamarátom Mišom. Vždy som sa potešila, keď som ich tam zbadala. Aspoň som sa konečne mohla porozprávať s niekým, koho som poznala, s niekým, kto nebol na mol opitý a nemal sprosté reči o mojom vzhľade, postave,... Vždy som sa pri nich pristavila, prehodila pár viet a znovu som sa vrátila k práci. Postupne začali za mnou chodievať častejšie, dokonca niekedy prišiel Peter len sám. Že vraj ma chcel vidieť. Zahrialo ma to pri srdci. V jeden večer, keď sa mi čas vliekol neskutočne pomaly a mala som pocit, že každú chvíľu vybuchnem z neschopnej čašníčky, ktorá narobila viac práce ako poriadku, sa ma Peter spýtal na Sama, trochu ostýchavo, ale predsa.

    „Všimol som si, že sa mu nejako vyhýbaš.“

    „Nevyhýbam, vážne,“ zaklamala som, neúspešne, „ len je to nejaké divné. Akoby som k nemu nepatrila..“

     Dokázala som sa mu otvoriť akoby sme sa poznali celú večnosť.

    „Mám pocit, že si nerozumieme. Občas sa správa ako decko.“

    „A cítiš k nemu ešte niečo?“ Otázku položil veľmi opatrne, no jednoznačne.

    „Neviem.“ Vrátila som mu odpoveď, neurčitú a pravdupovediac, nie celkom pravdivú.

    „Ale áno. Vieš. Len si to nechceš priznať.“

    Musím uznať, že na tom niečo bolo. Naozaj som k nemu nič necítila, no nechcela som ho raniť. Teda nič- jasné, že som niečo cítila, ale láska to nebola. Ešte hodnú chvíľu som rozmýšľala nad Peťovými slovami, ktoré ma síce boleli, pretože pravda vždy bolí, no na druhej strane mi dávali akú- takú nádej na nové začiatky.

    Vzťah so Samom netrval príliš dlho, po asi dvoch mesiacoch sme sa rozišli. Neklapalo nám to, alebo skôr to neklapalo z mojej strany. Proste som to necítila tak, ako by som asi mala a hlavne som to necítila tak, ako on. A to sa mi voči nemu nezdalo fér.  Bolo mi to ľúto, pretože som ho mala rada. Ale iba ako kamaráta. Pretože som sa sním vždy cítila dobre a vždy sme sa vedeli spolu zabaviť. No to nestačilo.

    Ranilo ho to, dosť dlho sa mi vyhýbal a keď sme nemuseli, nebavili sme sa spolu. Bol na mňa nahnevaný, ako mi neskôr povedal. Neskôr, keď už všetko prebolelo a už sme sa jeden druhému mohli pozrieť do očí a bez akýchkoľvek výčitiek sa porozprávať. Nemôžem povedať, že sa náš vzťah vrátil do starých koľají, bol oveľa silnejší a úprimnejší ako kedykoľvek pred tým. Už mi bol schopný povedať aj o iných dievčatách, ktoré sa mu páčili. Dokonca sa ma pýtal na názor a chcel odo mňa rady. Mala som z toho radosť, pretože som ho ako kamaráta nechcela stratiť. A i keď sme sa po našom presťahovaní sa do dokončeného domu v Nitre trochu vzdialili, ostali sme kamarátmi dodnes. A tomu som naozaj, úprimne rada. Ale to je iný príbeh.

     

    Moje myšlienky na Peťa sa začali uberať zvláštnym smerom, ktorý som nedokázala ovládať. Začínal sa mi stále viac a viac páčiť a stále intenzívnejšie som cítila, že by som s ním chcela byť. Len som nevedela, či aj on cíti to, čo ja, to chvenie pred každým naším stretnutím, to vzrušenie a nadšenie zmiešané so strachom. Bili sa vo mne všakovaké pocity, zvažovala som pre a proti, premýšľala, čo mi vzťah s ním môže priniesť, či naopak, vziať. No nedokázala som sa zbaviť toho silného, nutkavého pocitu. Pocitu, ktorý ma ovládal, ovládal moje myšlienky, moje nálady, dokonca aj moje telo. Chcela som. Chcela som Peťa, chcela som ho viac, ako čokoľvek na svete a keď som sa ním začala viac stretávať, dokonca aj mimo čajovne a diskotéky, nemohla som si toto svoje malé- veľké tajomstvo viac nechávať pre seba. Neviem, ako to v tej chvíli zobral. Potešilo ho to?! Prekvapilo?! Jednoznačne to v ňom prebudilo túžbu, túžbu spoznať ma. Chodievali sme spolu do kina, do reštaurácií. Keď som začala pracovať v čajovni, chodieval tam častejšie, už nie kvôli čaju, ale kvôli mne. Boli sme si čím ďalej, tým bližší. Jeden večer ma viezol do haly, kde mala moja kamarátka stužkovú. Bola to obrovská Miléniová hala, postavená na začiatku milénia, pochopiteľne, modro-žltej farby, s obrovskými oknami po celom obvode. Vo vstupne chodbe skĺzol pohľad na moderne zariadený bar, za ktorým sa schovávala jedáleň, ktorá fungovala na štýl denného menu, počas každoročných majstrovstiev Slovenska v športovom aerobicu ako reštaurácia a cez primátorský ples ako akási pomocná kuchyňa. Samotná hala pôsobila dojmom zrekonštruovanej školskej telocvične, niekoľko násobne väčšej s bielo-zelenými umelými, nepohodlnými stoličkami, z ktorých už polovica visela len na jednej skrutke. Jednoznačne to však bola jedna z dvoch alternatív, kde usporiadať spoločenskú udalosť ako je stužková, ak len nechceli skromnú večeru s triednou učiteľkou v zapadnutej reštaurácii.

    Sedeli sme v aute a rozprávali sa. Pripomínali sme si bývalé vzťahy, utrpenie, ktorým sme si obaja prešli, nevedela som, ako veľké bolo jeho, nikdy sa mi úplne neotvoril. Vždy so mnou komunikoval len v náznakoch. Sediac v naštartovanom aute, ktoré voňalo po práve kúpenom vonnom stromčeku, podotkol,  že som pre neho príliš mladá. Pre niekoho je dvanásť rokov veľa, pre niekoho málo, pre mňa to bolo tak, akurát. Mala som ho rada, bolo mi s ním dobre a vôbec som sa nevzrušovala nad vekovým rozdielom. Nezáležalo mi na tom. Na jeho tvári som však videla, že má na to iný názor, a aj keď som z neho cítila, že by chcel byť so mnou, práve tento „problém“ mu nedovoľoval povedať, áno.

    Ešte stále sediaci v aute mi oznámil: „Idem teraz na niekoľko dní do Brna za kamarátom, potrebujem sa vyventilovať, popremýšľať nad všetkým. Aj nad nami dvoma!“ Myslíš, hlavne nad nami dvoma, pomyslela som si, ale bola som ticho, bála som sa, že ho odplaším, či odradím.

     „Dobre,“ povedala som, akože je mi to jedno,  „a kedy sa vrátiš?“

     „Neviem. O pár dní. Možno o týždeň.“

    Nedokázala som pochopiť, nad čím tak strašne potrebuje rozmýšľať, páči sa mi, ja sa páčim jemu, je nám spolu dobre, tak kde je teda problém?! Hlava sa mi začala pohybovať hore a dole, i keď srdce kričalo nie, o sto- dve sto. Potom sme šli každý vlastnou cestou.

    Tých pár dní som chodila ako telo bez duše, na nič iné ako na neho som sa nevedela sústrediť, no s nikým som sa o ňom, o nás, baviť nechcela. Bolo to len pár dní, no mne sa zdalo, že prešli týždne. Chýbal mi, pociťovala som to každým kúskom svojho srdca, svojej duše, proste celým svojím ja. Vtedy som už vedela, že k nemu cítim niečo viac ako len priateľstvo. A chcela som, aby to aj on tak cítil.

    Sedela som v izbe, s ktorou som sa vtedy delila so sestrou Lindou a premýšľala, čo s načatým večerom, keď zrazu:

    „Píp, píp!“ Strhla som sa zo zamyslenia a rukou šmátrala po telefóne, celá vzrušená, kto mi píše. Neverila som vlastným očiam. Bol to Peter. Srdce mi až poskočilo od radosti a potichu som sa modlila, aby mi správa oznámila dátum jeho príchodu. Na moje sklamanie tam táto informácia nebola. Sadla som si na posteľ a s úsmevom na tvári odpisovala, na síce nepodstatnú, ale náladu vylepšujúcu správu.

    Esemeskovanie nabralo rýchly spád a ani neviem ako, kredit bol zrazu fuč. Správy od neho boli na dennom poriadku. Vždy som sa im potešila. Len vďaka nim som vedela, že na mňa myslí. Že mu nie som ľahostajná. I keď mi to nikdy otvorene nenapísal, pár krát sa stalo, že sa kde – tu vyskytla zmienka, že mu chýbam. Celým svojim srdcom, celým svojim telom som tajne dúfala, že mu pobyt v Brne dopomôže k tomu správnemu rozhodnutiu. K rozhodnutiu, že budeme spolu. Túžila som s ním byť ako ešte nikdy predtým s nikým iným, chcela som to viac, ako čokoľvek na svete. Všetko v mojom vnútri mi hovorilo, ba čo viac, kričalo, že s ním chcem byť. Neprestajne som na neho myslela, kontrolovala som mobil, či mi nepíše a čakala som na tú poslednú správu: „Idem domov“.  Síce neskôr, ako som čakala, no predsa, správa dorazila. A práve vtedy sa moje najtajnejšie túžby  splnili, moje sny sa stali realitou. Rozhodli sme sa, že to spolu skúsime. Teda, on sa rozhodol. Vedela som, že o tom dlho premýšľal, že si stále nebol istý na sto percent, ale aj tak to riskol. My sme to riskli. Spolu.

     

    Začiatok nášho vzťahu nebol ľahký. Ja som mala čerstvých devätnásť, on tridsaťjeden. Ja som stále študovala na strednej, on pracoval a býval v asi 30 km vzdialených Topoľčanoch. Zo začiatku som z neho cítila opatrnosť. Dokonca aj strach. Že si nami nie je celkom istý. No ja som si bola. Ani táto moja istota mi však nepomohla vysvetliť moje veľké poblúznenie rodičom. Bolo to pre mňa ťažké o to viac, že som vedela, aký majú na náš vzťah názor, aký majú názor na obrovský vekový rozdiel, ktorý pre mňa nebol prekážkou, no oni ju tam videli.

    Nikdy som si neuvedomovala, ako veľa mám zo svojich rodičov, asi ako každé dieťa. Po mame som zdedila výrečnosť a rýchle nadväzovanie priateľstiev, empatiu, výbušnosť a tvrdohlavosť, a i keď to tak v detstve nevyzeralo, aj poriadkumilovnosť štýlom, tvoje dobré, moje lepšie, a samozrejme, nedočkavosť, po otcovi chuť športovať a šport sledovať, a teraz, keď som staršia zisťujem, že aj pozorovacie schopnosti, ktoré mi pomáhajú držať si ľudí od tela a dávať si na nich pozor, pretože nie každý je taký, ako sa na prvý pohľad zdá. Samozrejme, nie len charakterové vlastnosti ma radia do našej rodiny, ale aj výzor, viac do otcovej strany, tmavé kučery a celkové črty až na nos, ten mám po mame.

    Ako ešte nevinné dieťa som vnímala fakt o mojich rodičoch, o ich vzťahu k sebe navzájom i k nám, ktorý sa v období puberty postupne rozplynul. Moji rodičia mali vždy pekný vzťah. Otec, i keď bol vždy pracovne nadpriemerne vyťažený, veľmi nás so sestrou ľúbil a chcel nám dať to najlepšie, nie len čo sa týka hmotných vecí, ale aj výchovy. Na rozdiel od mamy toho nikdy veľa nenahovoril, no o to viac vedel počúvať a pozorovať ľudí okolo seba.  A práve jeho talent čítať aj medzi riadkami mu pomáha veľmi dobre odhadnúť každého človeka na prvý pohľad. Talent, ktorý mu závidím a snažím sa na ňom pracovať.

    Mama, na druhej strane, sa s nami ako s deťmi ešte v starom byte v Nitre často rozprávala. Klábosili sme o škole, kamoškách, chalanoch...No keď som mala dvanásť a sestra šestnásť, rodičia sa rozhodli presťahovať do neďalekých Kolíňan. Prerábka staronového domu im dávala zabrať a času na rozhovory bolo stále menej.

    Na rozdiel od Lindy, mojej sestry, ktorá bola vždy dosť konzervatívna, a ktorá sa nikdy nezmierila s tým, že musela opustiť všetkých kamarátov v Nitre, ja som si zakrátko našla kamarátku zo susedného domu, Barču, ktorej názory ma postupne privádzali k presvedčeniu, že rodičia sú iba nutné zlo a najlepšie by bolo žiť si svoj život bez nich. Jej rafinované klamstvá a úskoky, ako prekabátiť rodičov ma fascinovali a bola som jej dobrou žiačkou. Jej vplyv na mňa bol za tých pár rokov tak veľký, že som bola rozhodnutá zbaliť si kufre a utiecť od rodičov niekam ďaleko, kde nado mnou nebudú mať žiadnu kontrolu. Postupne som s Barčou kontakt prerušila kvôli nezmyselnej hádke, ktorá ma na jednej strane mrzela, na druhej som bola presvedčená, že chyba je na jej strane. V tom čase som navštevovala základnú školu v Kolíňanoch a Barča gymnázium v Nitre. V jeden deň mi prišla od nej sms-ka, chcela sa uzmieriť. Na jednej strane som chcela, na druhej ma premáhala myšlienka dať jej to pekne vyžrať, no nakoniec som súhlasila, a tak, na druhý deň po ceste do školy sme si navzájom odpustili.

    Cez prestávku mi zazvonil telefón. Bola to moja kamarátka, ktorá mi nikdy pred tým nevolala, keďže sme spolu trávili veľa času.

    „Maťka, musím ti niečo povedať. Barča sa zabila.“

    „To nie je vtipné.“ Bolo to to jediné, na čo som sa zmohla.

    „To nie je vtip.“ Obrovský žiaľ, ktorý ma vtedy zmohol, až som celá roztrasená klesla na zem, ma prenasledoval, až kým som neprišla domov a rodičia mi správu o mojej kamarátke nepotvrdili.

    Bola to príliš veľká rana, ktorú som doteraz nerozdýchala. Každý deň som si premietala ten moment, moje rozhodnutie o uzmierení sa s ňou, že ak by som neposlúchla môj inštinkt a naďalej sa tvárila, že sa nepoznáme, asi by som si to nikdy neodpustila.

    Na strednej to nebolo o nič ľahšie. Kamaráta, ktorého som zhodou okolností spoznala vďaka Barči, na ceste z diskotéky zrazilo auto. Následky boli fatálne, a tak som stratila ďalšieho blízkeho človeka, ktorý ani z ďaleka nebol posledný.

    Veľa, príliš veľa zmien v mojom živote, v živote mladého dievčaťa,  s ktorým sa puberta pohrávala viac ako si taká Linda, ktorá mala iba o štyri roky viac, vedela čo i len predstaviť. Ani tá ma nechápala.

    Mala som šestnásť a noví kamaráti na strednej ma tiež nepresviedčali o tom, že rodičia sú fajn. Otec ma išiel doraziť, keď som si chcela zapáliť a mama  vyskočiť z kože, keď som chcela byť celú noc vonku s kamošmi.

    Mamine otázky typu: „Je ti niečo? Čo v škole? Prečo mi nič nepovieš?“, mi vyznievali výsostne trápne. Na mojom názore na nich sa nič nezmenilo ani po pár rokoch, keď sme sa presťahovali dočasne do Lehoty a ja som spoznala Peťa.

    A teraz im mám vysvetľovať, ako veľmi Peťa ľúbim? Ako veľmi po ňom celou svojou bytosťou túžim? Veď to nemôžu nikdy pochopiť!
  • Mirek H.Mirek H. Komentářů: 373
    Tak já si to zatím stáhl k sobě  do PC a až bude chvilka tak si to v klidu přečtu.

    Zatím jsem proběhl první prolog (ten druhý asi bude jen upravená verze, předpokládám) a zarazila mě jedna věc na začátku…A to několikrát stupňováním zesílený důraz :

    - mojím životom, mojím srdcom i žiaľom
    - len pre neho, pre nikoho iného. Ani pre priateľov, ani pre rodinu.
    - lásku tak intenzívnu, až to bolí, lásku, ktorá je slepá, lásku, ktorá pomaly tichúčko zabíja, ktorá postupne ničí dušu i telo, vyvádza z rozumu, až začne byť bytostne nebezpečná.


    Na mě už to je moc, osobně bych dal přednost lehce stručnější podobě. Nebo to nepoužíval tak často.

    A další postřehy až si to přečtu celé. smile
Abys mohl komentovat, musíš být přihlášený nebo registrovaný.